Charakteristika

Poloha obce

Obec leží južne od mesta Ružomberok v Revúckej doline. Obcou preteká rieka Revúca, ktorá má dĺžku 33 km a v Ružomberku sa vlieva do rieky Váh. Obec sa nachádza medzi dvomi významnými horskými celkami. Zo západu je obklopená Veľkou Fatrou a z východu Nízkymi Tatrami. Najnižším bodom k.ú. je koryto rieky Revúca nad Ružomberkom s nadmorskou výškou 390 m n.m., najvyšším bodom je vrchol  Sidorovo s nadmorskou výškou 1 099 m n. m.

Vodstvo

Hlavným tokom je rieka Revúca, ktorá delí obec na dve časti. Je významným ľavostranným prítokom Váhu na jeho hornom toku.  Revúca ja bohatá na vodné organizmy. Z rýb sa najčastejšie vyskytujú pstruh potočný a pstruh dúhový,  hlaváč obyčajný. V ústí do Váhu sa nachádza významné neresisko hlavátky podunajskej. Pramení na liptovskej strane Veľkej Fatry na juhovýchodnom svahu vrchu Ostredok (1 592,0 m n. m.) v nadmorskej výške približne 1 250 m n. m. Na hornom toku preteká cez obce Liptovské Revúce a Liptovská Osada. Najvýznamnejšími prítokmi sú rieky Korytnica a Lúžňanka pritekajúce z Nízkych Tatier. Z Veľkej Fatry sú to hlavne prítoky Výšný Matejkov, Matejkovský potok, Trlenský potok. V minulosti sa tok Revúcej využíval na splavovanie dreva, o čom svedčí aj tajch nad Korytnicou.  Nahromadená voda v priehrade sa nárazovito vypúšťala, čím sa vytvoril dostatočne silný prúd vody na splavenie dreva z Revúckej doliny až do Ružomberka, odkiaľ sa splavovalo po Váhu ďalej, alebo sa spracovávalo v miestnych papierňach.

Rastlinstvo

Rastlinstvo je podmienené hlavne geologickým podložím územia. Keďže katastrálne územie sa nachádza na rozhraní dvoch horských celkov, ktoré patria k jadrovým pohoriam nachádzame tu sedimentárne ale aj magmatické horniny. Zmena geologického podložia spôsobuje zmenu kyslosti pôdy (pôdnej reakcie, Ph pôdy) a rastliny sú prispôsobené na určitú pôdnu reakciu. Z toho dôvodu sa na vápencoch a dolomitoch vytvorila charakteristická kvetena. Dolomity a vápence tvoria skalné bralá (Sidorovo, Ostrô).

V týchto lokalitách rastú vzácne druhy, ktoré sú zákonom chránené. Z mnohých spomeňme druhy ako prvosienka holá, poniklec slovenský, soldanelka uhorská, horec clusiov na hlavnom hrebeni Veľkej Fatry, plesnivec alpínsky. Pre hôľne spoločenstvá hlavného hrebeňa je charakteristický početný výskyt veternice narcisokvetej, žltohlavu najvyššieho, fialky žltej, chlpánika oranžového a i.

Veľkú Fatru charakterizuje aj veľký koncentrovaný výskyt tisu (Taxus baccata), ktorý sa ako typická drevina a doklad vývoja flóry – relikt skorého poľadového obdobia dostal v štylizovanej podobe aj do znaku nového národného parku. Tento druh sa však v katastri nenachádza. Vo Veľkej Fatre alebo v jej podhorí nájdeme veľkú skupinu endemických druhov, ktoré sa v dôsledku predchádzajúceho vývoja vyskytujú len na určitom obmedzenom území, ako je napr. klinček lesklý, cyklámen fatranský, mak tatranský.

Pre Liptov sú charakteristické horské a podhorské lúky, ktoré sú vzácnym dedičstvom od našich starých otcov, o ktoré sa nestaráme. Kvetnaté horské lúky patria medzi vzácne ustupujúce biotopy kvôli absencii tradičného obhospodarovania. Vyskytujú sa v nich viaceré druhy orchideí a vzácnych druhov rastlín.

Živočíšstvo

Dva veľké horské celky v blízkosti obce výrazne ovplyvňujú výskyt živočíchov v katastri obce. Pravidelným návštevníkom ovocných záhrad, včelínov a polí je medveď hnedý. Z cicavcov sa v katastri nachádzajú všetky dravce napr. vlk dravý, mačka divá, rys ostrovid, vydra riečna, kuna hôrna. Na lúkach vidno často jelene a srny.

Vtáctvo reprezentujú bežné druhy zmiešaných a ihličnatých lesov, vodné vtáctvo a synantropné druhy. Pozornosť si zasluhujú občasné prelety vzácnejších dravcov ako orol skalný, sokol sťahovavý a zriedkavý výskyt tetrova hlucháňa. Prirodzene sa vyskytuje výr skalný, sova obyčajná ako i sova dlhochvostá. Nápadné sú bocian biely, a početné prelety volaviek ponad rieku Revúcu. Na lúkach počuť charakteristické chrapkanie chrapkáča poľného.

Obojživelníky postupne početne ustupujú z dôvodu likvidácie mokradí z okolia obce. Pri rybníkoch na Podsuchej môžeme na jar pozorovať migráciu skokana hnedého a ropuchy bradavičnatej, v malých periodických kalužiach nájdeme kunku žltobruchú a mloky, v dolinách salamandru škvrnitú a iné. V období jarnej migrácie sa najviac obojživelníkov nachádza v doline Vyšné Matejkovo, kde dobrovoľníci a pracovníci ŠOPSR  inštalujú migračné zábrany na ochranu žiab.

Ochrana prírody

Obec je vstupnou bránou do dvoch národných parkov Národný park Veľká Fatra a Národný park Nízke Tatry (NAPANT).

NP Veľká Fatra

Veľká Fatra patrí medzi najrozsiahlejšie a najtypickejšie jadrové pohoria Slovenska, kde sa zachovalo mnohotvárne a málo narušené prírodné prostredie. Žulové jadro vystupuje na povrch len v oblasti Smrekovice a Ľubochnianskej doliny. Ostatnú časť územia budujú najmä usadené horniny druhohôr. Najvyšší vrchol Ostredok dosahuje 1592 m n. m. Pre jedinečné prírodné krásy a zachovalosť územia bola Veľká Fatra vyhlásená v roku 1973 za chránenú krajinnú oblasť a v roku 2002 bol Nariadením vlády Slovenskej republiky bol zriadený náš najmladší národný park s rozlohou 40 371 ha a s ochranným pásmom o rozlohe 26 132 ha. Po vstupe do Európskej únie bola Veľká Fatra zaradená do celoeurópskej sústavy chránených území NATURA 2000 ako územie európskeho významu a chránené vtáčie územie.

Veľká Fatra je vďaka bohatým zásobám čistej vody od roku 1987 vyhlásená za chránenú vodohospodársku oblasť a poskytuje pitnú vodu pre mnoho obcí a miest vo svojom okolí.

Vďaka pestrému geologickému podložiu je Veľká Fatra veľmi rozmanitá. V západnej časti nájdeme pôsobivé skalné scenérie s množstvom malebných zákutí, veží, skalných miest, okien, previsov, vodopádov a jaskýň, ktoré vo vápencoch a dolomitoch počas miliónov rokov vymodelovala voda. Jediná jaskyňa sprístupnená verejnosti s odborným sprievodcom je 2 763 metrov dlhá Harmanecká jaskyňa, ktorá však leží za hranicami národného parku.

NAPANT

Národný park Nízke Tatry je rozlohou najväčší národný park Slovenska. Jeho najvyšším vrcholom je Ďumbier (2043 m n. m. ). Pohorie sa tiahne stredom Slovenska východo – západným smerom v dĺžke takmer 100 km. Sedlom Čertovica je rozdelené na 2 časti: západnú – Ďumbierske Tatry a východnú – Kráľovohoľské Tatry. Masív Kráľovej hole je pramenným miestom troch slovenských riek – Váhu, Hrona a Hnilca.

Z geologického hľadiska je pohorie budované granitmi, kryštalickými bridlicami, ale tiež dolomitmi, vápencami i ďalšími sedimentárnymi horninami. Na vápencové komplexy sa viažu rozsiahle krasové územia ako Demänovský, Bystriansky a Ďumbiersky kras. Najdlhší jaskynný systém tvoria Demänovské jaskyne (24 km). V území sú sprístupnené 3 jaskyne – Demänovská jaskyňa slobody, Demänovská ľadová jaskyňa a Bystrianska jaskyňa.

Rozľahlosť územia a pestrosť podmienok podmieňuje i zloženie fauny a flóry. Je to perspektívne územie najmä pre zachovanie veľkých cicavcov, predovšetkým medveďa, rysa a vlka. Zároveň poskytuje priaznivé podmienky pre ďalšie jestvovanie svišťa i vysadeného kamzíka vrchovského tatranského. Významnými hniezdičmi v území sú napríklad orol skalný, orol krikľavý, včelár obyčajný, hlucháň, tetrov a ďalšie.

Prírodná pamiatka Krkavá skala

Tento zaujímavý prírodný výtvor nájdeme v severnej časti Veľkej Fatry asi 4 km južne od Ružomberka. Nachádza sa na výchdnom úpätí svahu Sidorova, neďaleko frekventovanej turistickej trase Ružomberok – Vlkolínec ( tzv. Kráľovská cesta ) Vyhlásená v roku 1952; výmera: 0,26 ha. Predmetom ochrany je cenný geomorfologický výtvor – dominantná vápencová skala vysoká 15 metrov, vystupujúca ako morfologická bašta, ktorá vznikla zvetrávaním druhohorných dolomitov. Na brale je množstvo lezeckých trás avšak lezenie je z dôvodu ochrany zakázané. Pod skalou sa nachádza prameň pitnej vody a kaplnka sv.  Jána.

Národná prírodná pamiatka Brankovský vodopád

Brankovský vodopád sa nachádza na západnom okraji Nízkych Tatier pod Veľkým Brankovom neďaleko osady Podsuchá. Dosahuje výšku 55 m a  je najvyšším vodopádom v Nízkych Tatrách . Zároveň je a druhým najvyšším na Slovensku. Patrí medzi päť slovenských vodopádov, ktoré sú vyhlásené za národné prírodné pamiatky. Za  národnú prírodnú pamiatku bol vyhlásený v roku 1980. Vodopád bol vytvorený prepadom horského potôčika na vápencovom skalnom stupni. Prietok potoka je malý ale relatívne stabilný, približne 3 l/s. Vodnatosť toku je však ovplyvnená výdatnosťou zrážok v jednotlivých ročných obdobiach. V zimnom období vodopád zamŕza a vytvára ideálne možnosti na  lezenie. Na lezenie bola schválená výnimka zo zákona o Ochrane prírody a krajiny.

Prírodná pamiatka Jazierske travertíny

Nachádza sa vo Veľkej Fatre na južnom konci obce neďaleko penziónu Vlčí dvor. Prírodná pamiatka vyhlásená v roku 1952 , rozloha je 2,22 ha. Ochrana zriedkavej geomorfologickej formy travertínovej terasy o hrúbke asi 30 m s menšími teráskami a dnes už zaniknutých jazierok na vedeckovýskumné, náučné a kultúrno-výchovné ciele. V minulosti sa voda z vyvieračky roztekala po vrchnej plošine, napĺňala jazierka a strácala sa v dutinách a trhlinách. Nanešťastie, ľudská činnosť zanechala v tejto cennej lokalite hlboké jazvy a mala za následok postupnú deštrukciu prírodnej pamiatky a degradáciu jej prírodných hodnôt.

Biely Potok a okolie

Snímky do fotogalérie poskytol fotograf p. Štefan Ižo. Touto cestou mu ďakujeme.

Pridaj komentár