Osobnosti

Doc. Pavol Rusko, akademický maliar

Akademický maliar Pavol Rusko sa narodil v roku 1961, je rodákom z Bieleho Potoka. Po absolvovaní štúdií na výtvarnom odbore Strednej priemyselnej škole textilnej pokračoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde v roku 1987 absolvoval odbor textil.

Po ukončení štúdia pripravil vyše dvadsať autorských výstav doma a ďalších desať v zahraničí. Zúčastnil sa aj na niekoľkých zahraničných sympóziách a workshopoch. Jeho diela sú zastúpené v zbierkach Galérie P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši, Oravskej galérie v Dolnom Kubíne, v Norton Priory Museum vo Veľkej Británii, Savaria Museum Szombathely v Maďarsku, Ama Calabria v Taliansku, Kamogawa City v Japonsku a ďalších miestach.

Od roku 1992 sa venuje aj pedagogickej činnosti, v súčasnosti pôsobí na Katedre výtvarnej výchovy na Pedagogickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku.

 Venuje sa textilu a textilnému dizajnu, komornej maľbe, kresbe a grafike, tvorbe objektov a interiérovej architektúry i grafickému dizajnu. Popri pedagogickej činnosti pravidelne vystavuje a zúčastňuje sa umeleckých sympózií a workshopov doma i v zahraničí.

Ako rodák z Bieleho Potoka, akademický maliar Pavol Rusko, prevzal patronát nad našou školou Belianka a je aj  autorom loga školy.

Miroslav Bartoš

V starovekých kultúrach jej krásu a neobyčajné schopnosti vyjadrovali symbolikou a atribútmi bohýň. Mnohé známe maliarske i sochárske diela sú dodnes vzorom, mierkou estetického hodnotenia a stále patria do našej prítomnosti. Krása ženy vizuálne najplnšie vynikne v tanci, lebo tvarová ladnosť sa ním rozvíja v priestore i v čase, na plátne možno síce naznačiť len zlomok pohybu, no aj ten odhaľuje úžasné výrazové možnosti ženského tela.

Pre mňa je prirodzená krása ženy v tom najkomplexnejšom chápaní  taká dôležitá, ako základné živly univerza: svetlo, voda, oheň (energia), zem.

 

Narodil sa v roku 1949 v Ružomberku. Vo výtvarnej tvorbe sa v minulých desaťročiach venoval najmä prírodným motívom. Na ich základe prešiel do cyklu štylizovaných záhrad s figúrou, torzom, stopami po činnosti človeka. Ďalšou jeho obľúbenou témou je voda, jej hĺbky a odlesky, prúdenie, živel, ktorý súznie s jeho temperamentom, myšlienkami a pocitmi. Farebné línie a štruktúry presahujú vonkajšiu realitu a stávajú sa záznamami emocionálnych zážitkov alebo znakmi myšlienok. Poetické predstavy vložil do pôsobivých koláží v cykle Solitudo a do cyklu asociatívnych  kompozícií  Báseň v obraze.

V maliarskom prejave mu najviac vyhovujú techniky maľby akvarelom a pastelom, ale tvorí aj technikami akrylu a olejomaľby. Súčasťou jeho tvorivého sebavyjadrenia sú kresby, v ktorých reflektuje osobné i spoločenské udalosti. Vyznačujú sa spontánnosťou vedenia línie, pričom ich spoločným znakom je lyrický výraz a poetizácia reality. Kresby často umocňuje veršami, súčasne vzniká básnický text i obraz. Kresba sa tak prirodzene stáva ilustráciou jeho kníh. Podobnú úlohu plnia i farebné koláže, ktoré sú obrazovým podkladom pre vznik básní.

Vyštudoval FF UPJŠ v Prešove výtvarnú výchovu a slovenský jazyk. Pracoval ako redaktor vo Východoslovenskom vydavateľstve v Košiciach, tiež ako odborný pracovník v Literárno-múzejnom oddelení MS v Martine. Tri desaťročia pôsobil ako výtvarný pedagóg v PaSA Turčianske Teplice.

Vydal básnické zbierky: V letokruhu (1976), S vami (1985), Kto ťa pohladí (2003), Anna (2006, Solitudo /trochu soli tu do veršov/ (2009), Radosť(2012).

V roku 2007 mu vyšla  zbierka lyrických próz a esejí Obíď svoj deň.  Je členom Spolku slovenských spisovateľov. Uskutočnil vyše 30 autorských výstav na Slovensku i v Čechách a ešte viac kolektívnych výstav.  Je členom Združenia výtvarných umelcov stredného Slovenska (patrí pod Asociáciu slovenského umenia), zúčastňuje sa jeho spoločných prezentačných a tvorivých akcií. Je kurátorom výstav v GMG.

Viac na webovej stránke autora.

Aladár Oravec

Liptov patrí k najkrajším kútom Slovenska. Je charakteristický hrdými štítmi hôr, spevom horských bystrín, pestrou flórou i faunou. A takí sú aj tunajší ľudia. Hrdí, spevaví aj tichí a pracovití.

Taký bol aj náš rodák z Bieleho Potoka Aladár Oravec (1928 – 1996).  Profesionálny vojak, dôstojník ČSĽA. Ako profesionál si svoje povinnosti plnil s vojenskou disciplínou, presnosťou, ale s veľkou dávkou ľudskosti a porozumenia. Vojakom v dobrom zmysle slova ostal aj po odchode z armády – zo zdravotných dôvodov.

Vedel  organizovať, nadchnúť, zanietiť, pomôcť, poradiť, potešiť, povedať povzbudzujúce slová, ale i poukázať na problémy a nedostatky, zároveň citlivo vysloviť kritiku a hľadať možnosti riešenia. Možno nevyčerpáme všetky jeho aktivity, ale pokúsime sa ich priblížiť.

V 70. – 80. rokoch bol predseda Červeného kríža. Pod jeho aktívnym vedením sa pravidelne organizovali spoločné odbery bezplatných darcov, hľadali prvodarcovia, školili dobrovoľné zdravotné sestry. Členovia a sympatizanti ČK organizovali brigády na rozvoj a zveľadenie obce. Tieto aktivity postupne prispelik skutočnosti, že sa stal gestorom kultúrneho a spoločenského života v obci.

Bol rodený hudobník a jeho láska k muzicírovaniu ho viedla v polovici 80-tych rokov k zakladateľom spevokolu v obci v ktorom pôsobil ako zbormajster.

Jeho veľkou láskou bolo ochotnícke divadlo. S obrovským zanietením sledoval súdobú i staršiu dramatickú tvorbu, vymieňal si skúsenosti s okolitými ochotníkmi. Pátravým okom hľadal medzi mladými i tými skôr narodenými vhodné typy hercov a jeho divadlo bolo srdcovkou celej obce. Jedni hrali, druhí sa starali o kulisy, ďalší pomohli s technikou, ale všetci boli nadšenci a ostatní výborní diváci, ale aj kritici s dobrým úmyslom. Ako talentovaný režisér to dotiahol so svojimi ochotníkmi až na celoslovenskú prehliadku ochotníckych súborov – Scénická žatva s veselohrou Jána Palárika Dobrodružstvo pri obžinkoch. Získal cenu za réžiu aj scénografiu, ale najmä pocit dobre vykonanej práce. Naštudoval tiež  lyrickú komédiu  Mykola Zarudnyja A vietor nám dá krídla…, veselohru Carla Goldoniho Vtipná slúžka, hru nemeckého dramatika Rainera Kerndla Štrnáste leto.

Ďalšou jeho kapitolou bol šport. Dlhé roky pracoval vo výbore TJ, vydával spravodaj, resp. sám ho zostavoval po každej športovej akcii. Od roku 1975 bol jedným z prvých spoluzakladateľov pretekov Od pamätníka k pamätníku (terajšia Belianska pätnástka). Okrem členstva v organizačnom výbore bol aj ich komentátorom.

V roku 1990 bol zvolený za poslanca mestského zastupiteľstva a zároveň za predsedu výboru MsČ Biely Potok. Ľudia mu prejavili dôveru, verili v jeho ľudskú dôstojnosť, rozhľadenosť, empatiu a prirodzenú autoritu. Roky rokúce poznali jeho pracovitosť, oduševnenie a nezlomnosť. Právom a zaslúžene stál na čele Bieleho Potoka až do konca svojho života.

Pridaj komentár